Trávnaté spoločenstvá pokrývajú 26 – 43 % rozlohy zemskej súše a patria tak medzi najrozšírenejšie ekosystémy na svete. Ako ale naznačujú mnohé výskumy, súčasne ich môžeme zaradiť aj k tým najpodceňovanejším a najohrozenejším. V celosvetovom meradle totiž až polovica z nich trpí nejakou formou človekom spôsobenej degradácie a miznú dokonca rýchlejšie ako pralesy. Podľa najnovšej Správy o stave prírody je v EÚ v zlom stave približne 80 % európskych trávnatých plôch. Zánik alebo degradácia týchto spoločenstiev môže znamenať obrovský problém pre biodiverzitu. Európske lúky a pasienky totiž patria medzi jej dôležité „hotspoty“, teda územia s mimoriadne vysokou druhovou pestrosťou. Z botanického hľadiska sú dokonca lúky, nachádzajúce sa aj u nás v Bielych Karpatoch alebo Slovenskom raji, v mierke od jedného do 100 m2 najbohatším ekosystémom na svete. Najväčšími hrozbami pre trávnaté ekosystémy sú upúšťanie od ich obhospodarovania, nevhodné spôsoby starostlivosti, ale aj neprestávajúce snahy o ich zalesňovanie. Za správnou starostlivosťou o lúky a pasienky je celá veda a rôzne typy trávnych ekosystémov vyžadujú rôznorodé obhospodarovanie.
| Dobrá prax | Zlá prax |
| Hospodárenie | Bezzásahovosť a zalesňovanie |
Trávnaté spoločenstvá v európskych podmienkach vyžadujú pre svoje zachovanie spravidla ľudskú starostlivosť. Pred príchodom poľnohospodárstva na naše územie sa o tunajšie bezlesie „starali“ pravdepodobne veľké bylinožravce (zubry, pratúry, divé kone), oheň, voda a vietor. Na ich pôsobenie následne nadviazali prví poľnohospodári, vďaka ktorým sa najmä v nížinách a pahorkatinách neprerušene zachovali kúsky bezlesia od poslednej doby ľadovej až do súčasnosti. Horské oblasti naopak spontánne zarástli lesom a lúky a pasienky sa do nich vracali najmä v stredoveku vďaka valašskej kolonizácii. Základné spôsoby starostlivosti o trávnaté ekosystémy predstavujú kosenie a pastva. Aby ale bolo ich obhospodarovanie prospešné pre biodiverzitu, je potrebné zásahy vždy prispôsobiť konkrétnej lokalite na základe výskytu vzácnych druhov, polohy, počasia a ďalších faktorov.   |
Bezzásahovosť je v našom prostredí asi najhorším možným spôsobom „ochrany“ trávnatých spoločenstiev, pretože vedie k ich zarastaniu náletovými drevinami a postupnej premene na les. Ide síce o prirodzený proces, ktorý vedie k vzniku nových a často aj zaujímavých spoločenstiev, avšak za cenu zániku bezlesia.  Obdobným problémom je aj zalesňovanie nelesných stanovíšť. Takýmto spôsobom boli napríklad už za Márie Terézie zničené cenné mokrade a pieskové duny na Záhorí, ktoré nahradili monokultúrne porasty borovice lesnej. Jej nepôvodná príbuzná, borovica čierna, zas bola v minulom storočí lesníkmi vysádzaná na xerotermných, teda teplo a suchomilných, územiach. Tie totiž boli považované za tzv. neplodné plochy, hoci v skutočnosti ide o ochranársky veľmi cenné územia. Navzdory týmto poznatkom, lesníci dodnes zalesnenie „mŕtvych“ brál považujú za veľký úspech. Napríklad Hrhovské stráne v Slovenskom krase stále považujú za významné lesnícke miesto. Na zalesňovanie či spontánne zarastenie doplatilo množstvo významných území a druhov, medzi nimi napríklad aj jasoň červenooký. |
| Mozaikové kosenie | Velkoplošné kosenie a mulčovanie |
Najvhodnejšou formou mechanickej starostlivosti o lúky je ich kosenie a odstránenie pokosenej hmoty (kvôli nepriaznivým vplyvom živín). Z hľadiska zachovania ich biodiverzity je kľúčové kosiť lúky mozaikovo. To znamená, že časť plochy (ideálne 20-50%) zostane vždy nepokosená až do nasledujúcej kosby alebo sezóny. Takýmto spôsobom sa zabezpečí zachovanie priestoru pre rozmnožovanie, vývoj či kŕmenie bezstavovcov ale aj vysemenenie neskôr kvitnúcich rastlín. Na pozitívny dopad mozaikového kosenia na spoločenstvá včiel, motýľov a ďalších skupín dnes poukazuje množstvo vedeckých štúdií. Zavedeniu mozaikového kosenia do bežnej praxe bránia najmä zle nastavené dotačné pravidlá pre poľnohospodárov. V súčasnosti sa preto aplikuje najmä v chránených územiach. Príkladom dobrej praxe sú lúčne prírodné pamiatky a rezervácie v Bielych Karpatoch o ktoré sa stará tunajšia správa chránenej krajinnej oblasti v spolupráci s o. z. Pre Prírodu a KOZA. |
Zatiaľ čo v minulosti bola krajinná mozaika prirodzene zabezpečená vďaka časovej náročnosti ručného kosenia a veľkému množstvu gazdov, ťažká technika dnes umožňuje pokosenie veľkých plôch v krátkom čase. V dôsledku toho ale hmyz okamžite prichádza prakticky o všetky zdroje potravy či priestor na úkryt pred predátormi a zlým počasím. Na veľkoplošné kosenie doplatil napríklad jeden z najvzácnejších európskych motýľov, žltáčik zanoväťový, ktorého oslabenú populáciu na Morave dorazili zle nastavené dotačné podmienky.  Moderným spôsobom „obhospodarovania“ lúk je ich mulčovanie, pri ktorom sa pokosená hmota v stroji ihneď rozomelie, rozmetá na lúku a ponechá samovoľnému rozkladu. Okrem toho, že pri mulčovaní poľnohospodári nevyprodukujú žiadne potraviny, má aj veľmi nepriaznivý dopad na biodiverzitu. Priamo pri mulčovaní totiž zahynie veľké množstvo bezstavovcov, plazov či obojživelníkov. Okrem toho, živiny uvoľňujúce sa z rozkladajúcej hmoty, podporujú rast agresívnych druhov tráv a bylín. Tie vytláčajú menej zdatné druhy, napríklad orchidey, čím dochádza aj k ochudobňovaniu rastlinnej zložky lúk.  |
| Extenzívna pastva | Intenzívna pastva |
Pastva je nenahraditeľným spôsobom starostlivosti o trávnaté spoločenstvá. Okrem toho, že zvieratá spásajú porast a tým bránia ich zarastaniu, kopytami mierne narušujú povrch pôdy, vďaka čomu sa v nej dokážu lepšie uchytiť semená rastlín. Za správne nastavenou pastvou pre podporu biodiverzity je však celá veda. V súvislosti so starostlivosťou o chránené územia často zjednodušene hovoríme o tzv. extenzívnej pastve. Okrem vhodného množstva zvierat je však dôležité zvoliť aj vhodný druh a plemeno zvieraťa, prípadne ich kombináciu, keďže rôzne druhy spásajú porast rôznym spôsobom. O obnovenie prírode blízkej pastvy sa na mnohých cenných lokalitách na Slovensku snaží Bratislavské regionálne ochranárske zruženie. Pozitívnym príkladom je aj spolok Česká krajina, ktorý vracia vyhubené zubry, pratury a divoké kone do bývalých vojenských obvodov.  |
Všetkého veľa škodí a platí to aj o pastve (nielen) v chránených územiach. Zaťaženie lúk a pasienkov nadmerným množstvom zvierat vedie miesto podpory biodiverzity k jej poklesu. Intenzívna pastva podporuje rast malého množstva odolných rastlín, znižuje druhovú aj priestorovú rozmanitosť porastu a nadmerné narušenie pôdy môže viesť až k jej erózií. Okrem dlhodobej pastvy môže byť problémom aj nárazová pastva veľkého množstva zvierat, najmä pokiaľ sa uskutoční uprostred vegetačného obdobia.  Prehliadaným problémom pri komerčnej pastve je aj dopad odčervovacích prípravkov (napríklad ivermektínu) na tzv. koprofágne bezstavovce. Ide o skupinu rôznych druhov chrobákov či múch, ktoré sa živia trusom bylinožravcov. Takéto liečivá, okrem toho, že zabíjajú parazity v tráviacom trakte, spôsobujú aj úhyn týchto rozkladačov. Riešením je používanie menej agresívnych prípravkov alebo dočasné ustajnenie zvierat po odčervení. |
| Oheň | Odstraňovanie roztýlenej zelene |
Navzdory mnohým mýtom a celkovej nepriazni laickej spoločnosti, oheň patrí k dôležitým spôsobom starostlivosti o nelesné stanovištia. Platí pritom staré známe, že je dobrým sluhom ale zlým pánom. V prvom rade si treba uvedomiť, že oheň síce zabíja zvieratá, to však platí aj o všetkých ostatných spôsoboch obhospodarovania lúk. Zároveň je ale lacným a veľmi efektívnym spôsobom ich obnovy, najmä pokiaľ boli dlho bez starostlivosti alebo zalesnené kyslými ihličnanmi. Zhoreniská sú zároveň zdrojom minerálov pre bezstavovce a vytvárajú priestor pre obnovu rastlinných spoločenstiev. V princípe platí, že riadené vypaľovanie by sa malo aplikovať mimo vegetačného obdobia, ideálne za holomrazov. Podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny je možné oheň legálne používať pri zabezpečovaní starostlivosti o chránené územia, čo využíva napríklad BROZ na Devínskej Kobyle.  |
Rozptýlená zeleň v podobe solitérnych stromov, stromoradí, alejí, porastov krovín atď. predstavuje dôležitú súčasť trávnatých spoločenstiev. Popri kultúrnom, estetickom či vodozádržnom význame má totiž pozitívny vplyv na biodiverzitu. Staré dutinové stromy umožňujú hniezdenie množstva vtákov, vrátane rôznych vzácnych a miznúcich druhov ako dudok chochlatý či krakľa belasá. Takéto „zoostromy“ zároveň obývajú aj rôzne druhy hmyzu od drobných samotárskych včiel až po pižmovca hnedého či roháča veľkého. Úbytok týchto druhov je odborníkmi spájaná, popri iných významných faktoroch, práve s úbytkom dutinových stromov. Polotieň pod korunami stromov okrem toho umožňuje prežívanie rastlinám, ktorým nevyhovuje priame slnečné žiarenie.  |
Zdroje fotografií: Jakub Cíbik, ČSOP Jaroměř, Max Pixel, BROZ